Ako som sa bojovala s úzkosťou

Toto je príbeh o tom, ako som sa naučila zvládnuť úzkosť. Je to veľmi nepríjemný pocit, no Boh si ho v mojom živote použil, aby ma pritiahol bližšie k sebe. Aj tebe môže pomôcť bojovať s úzkosťou.

Ako si vysvetliť kapitoly života, ktoré by sme najradšej vymazali? Aj ja mám v živote kapitolu, ktorou by som najradšej neprešla, keby som to dokázala ovplyvniť. Teraz som však za ňu vďačná, pretože vidím, čo dobré mi priniesla.

Prvý záchvat

Prvý panický záchvat som dostala v reštaurácii. Bola som na večeri s manželom a dobrými priateľmi. Myslela som si, že mám alergickú reakciu na jedlo. Tep mi vybehol na 120, zbelela som ako stena a nemohla som dýchať. Nevedela som, čo sa deje, ale ešte nikdy som necítila nič podobné. Pol roka predtým zomrel manželov brat – mal len 31 rokov. Až do tej chvíle som si myslela, že smútenie zvládam.

Po tom som si však začala uvedomovať, že stav úzkosti, ktorý som prežívala, tak čoskoro neodíde.

V dôsledku ďalších záchvatov paniky, rastúcich obáv a fóbií z jedla (vzhľadom na skúsenosť v reštaurácii) sa môj svet začal scvrkávať. Prehliadka u lekára potvrdila, že som fyzicky zdravá. Bolo to veľmi mätúce obdobie. Hľadala som spôsob, ako bojovať s úzkosťou, no postupne sa vynárali aj iné nástojčivé otázky. Napríklad, prečo Boh dovolil, aby zomrel môj švagor? Dlhé roky som Boha držala v malej škatuľke, no smrť švagra rozbila ju rozbila na márne kúsky. Som skutočne ochotná prenechať kontrolu nad svojím životom Ježišovi? Dôverujem mu?

Konečne som začala byť úprimná k sebe aj k Bohu. A on bol na moje prekvapenie ochotný odpovedať na moje otázky bez toho, aby mi dal pocítiť moju malosť. Bol nežný a pritiahol si ma do svojho náručia. Začal mi ukazovať, že život nie je plný strachu, a vnášal do môjho života novú radosť.

Začala som mu dôverovať a kúsok po kúsku mu prenechávať riadenie. V tom období som mala obľúbený citát z Biblie: „Ja poznám svoje zámery, ktoré mám s vami,“ znie výrok Hospodina, „sú to zámery pokoja, a nie nešťastia; dám vám budúcnosť a nádej.“1 Práve budúcnosť a nádej som potrebovala aj ja.

Pomoc v boji s úzkosťou

Táto kapitola však mala aj svoje pokračovanie. O dva roky neskôr som čelila smrti svojho otca. Boj s úzkosťou som v tom čase už zvládala oveľa lepšie. Vedela som však, že úzkosť drieme pod povrchom, že rana je ešte pomerne čerstvá a nezahojená.

Začala som preto v našom kostole chodiť na podpornú skupinu. Rozprávali sme sa o tom, ako bojovať s úzkosťou a panickou poruchou. Nepotrebovala som intenzívnu pomoc, hľadala som len oporu, aby som nespadla do toho, čo predtým. Naučila som sa tam však opäť všeličo nové o sebe aj o stavoch úzkosti.

Ešte stále chodím na stretnutia, teraz však už ako pomocná vedúca. Veľmi ma teší, keď vidím, ako sa darí ľuďom, ktorí k nám prichádzajú a ktorých môžeme sprevádzať náročným obdobím.

Nová radosť

Pokračujem aj vo svojej duchovnej ceste. Ježiš ma nikdy nesklamal. Stal sa mojím najlepším priateľom a teraz mu dôverujem oveľa viac. Na začiatku som sa modlila, aby ma Boh uzdravil z úzkosti. Teraz viem, že som sa mala modliť takto: „Pane, v čom presne potrebujem tvoje uzdravenie?“ V procese zotavovania mi Boh dal aj jeden výnimočný dar: pustila do maľovania a písania! A postupne sa mi vrátila radosť zo života.

Autorka: Sharon Scheirer